Pele-mele zo života... Zoznam autorových rubrík: Strasti sociálneho pracovníka, Viera, Polemika, Politika
Nech sa pozerám, ako sa pozerám, na tom včerajšom Dobrovodskom oblečení nevidím ani hákový kríž, ani znaky SS, ani číslo 88, ani ľudácky kríž. Ba ani lebku nemá vyholenú. Jednoducho povedané, Oskar Dobrovodský je špičkový tajný agent v službách nacizmu, fašizmu, ľudáctva a extrémizmu. Vie sa skvelo maskovať, musel to byť ťažký výcvik... James Bond je len slabý odvar...
Keďže som sociálny pracovník, ktorý pracuje aj s Rómami (a aj asociálmi), so záujmom som si prečítal príspevok p. Bihariovej, ktorý bol zverejnený na sme.sk.
V posledných rokoch zažíva svoju obnovu predkoncilová liturgia podľa misálu pápeža Jána XXIII. z roku 1962. Vo všeobecnosti sa hovorí, že možnosť sláviť túto formu liturgie umožnil súčasný pápež Benedikt ako ústretové gesto voči tradičnejším veriacim (to označenie nemyslím v pejoratívnom zmysle).
Nemôžeme hovoriť o sociálnej práci ako takej bez toho, aby sme hovorili aj o sociálnych pracovníkoch. Práve oni sú tými, ktorí sociálnu prácu prakticky realizujú a ktorí „stoja v prvej línii“. Kým pre mnohých bežných ľudí – laikov sociálna práca predstavuje niečo pomerne hmlisté a abstraktné, sociálni pracovníci ako ľudia z mäsa a kostí sú omnoho konkrétnejším stvárnením. A teda problémy sociálnych pracovníkov sú v určitom zmysle aj problémom sociálnej práce samotnej.
Slovensku vládne politický pesimizmus. Pesimizmus z týchto dní, nadchádzajúcich volieb a budúcnosti, pesimizmus zo stavu súdnictva, atď. Pochopiteľný pesimizmus.
Celá táto kauza pôsobí maximálne nešťastným dojmom: traja mladí kňazi (v podstate ešte novokňazi) a jeden diakon spíšu akési vyznanie viery, ktoré predložia biskupom a ultimátne od nich žiadajú verejné prihlásenie sa k svojmu „krédu". Tí tak neurobia a mladí kňazi sú suspendovaní a exkomunikovaní.
V posledných dňoch sa strhlo veľa kriku kvôli švajčiarskemu referendu, v ktorom sa občania vyslovili proti stavaniu minaretov na území svojej krajiny. Tento problém má mnoho rôznych aspektov a väčšinou je vnímaný veľmi emocionálne.
Celý príbeh Letníc z druhej kapitoly Skutkov pôsobí ako rozprávka: zastrašení učeníci, skrytí pred veľkňazmi, farizejmi a davom, čo nedávno pribil ich Majstra na kríž, odrazu nájdu odvahu a silu hlásať verejne evanjelium zástupom a to bez ohľadu na to, či budú potrestaní alebo zavraždení ako ich Majster.
Medzi mojimi vrstovníkmi - vysokoškolákmi - je vo „vysokom množstve" prítomný totálny odpor voči súčasnej vláde. Všetci hromadne kupujú .týždeň a SME, uverejňujú na facebooku statusy plné znechutenia z politických opatrení koalície, hromadne podporovali Ivetu Radičovú a spisujú petície za odstúpenie toho či iného papaláša. Súčasná vláda je pre nich to najväčšie zlo v celom vesmíre a všetci by radi pri moci videli pravicu, než súčasnú garnitúru.
Je až komické, aké „pozdvižení" dokáže spôsobiť akýkoľvek politický výrok akéhokoľvek predstaviteľa tej či onej cirkvi. Naposledy to bol práve banskobystrický diecézny biskup Baláž, ktorý si dovolil vo svojej kázni poukázať na určité morálne princípy, ktoré cirkev hlása. A ajhľa, podľa mnohých spáchal neodpustiteľný hriech. Svoj nos do politiky pchať určite nemá. Som len zvedavý, či by toto isté o ňom mnohí povedali v deväťdesiatych rokoch.
Občas ma chytí taká zvláštna nálada a začnem premýšľať nad vecami, ktoré ma bežne vôbec netrápia. Teraz nedávno ma tak napadlo pár myšlienok ohľadom ekumenizmu kresťanských cirkví.
V jednom časopise – nepamätám si už v ktorom – som raz čítal rozhovor so známym a kontroverzným českým sexuológom Dr. Radimom Uzlom. Redaktor sa ho v závere interview spýtal, či verí v Boha. Odpovedal: „Áno, ale určite nie v toho rímskokatolíckeho.“
Ježišov spôsob kázania veľmi dobre vystihujú tieto verše (Mt 7,28 – 29): Keď Ježiš skončil tieto reči, zástupy žasli nad jeho učením, lebo ich učil ako ten, čo má moc, a nie ako ich zákonníci.
Otázka, ktorú si dnes kladiem, znie: akého Otca prišiel Ježiš zjaviť? Akého Otca v ňom videli jeho poslucháči a nasledovatelia? Prečo vôbec svojich učeníkov učil oslovovať Svätého Boha Otcom? Neznelo to snáď skoro ako rúhanie?
Jeden zo základných pilierov kresťanstva, ktorý kresťanstvo odlišuje od iných vyznaní, je idea Boha ako Otca. Kresťanstvo podobne ako iné náboženstvá opisuje Boha prívlastkami ako „všemohúci“, „vševedúci“, „svätý“, „spravodlivý“; ale ide ešte ďalej, nazýva Boha Otcom.
Pri občasných debatách s vrstovníkmi a niekedy aj spolužiakmi o náboženstve, viere, cirkvi a Bohu často počúvam „dogmu matrikových kresťanov“, ktorá znie: „Boh áno, ale cirkev nie.“
Veľa bežných ľudí chodiacich po tomto svete má dôvod mať depku z toho, že nespĺňa kritériá úspešnosti ľudskej spoločnosti. Úspešným totiž často znamená chodiť na vychytenú školu, mať výhodné postavenie vo firme, čo najvyšší možný plat a čo najrýchlejší kariérny postup, byť obľúbený, obklopený kopou priateľov, mať „cool“ oblečenie a auto a byť aspoň trocha pekný ako Brad Pitt či Angelina Jolie. A tak mnoho ľudí robí všetko možné i nemožné, aby boli podľa merítok tohto sveta „in“. (Nielen) ženské magazíny poskytujú „rýchlonávody“, ako sa zmeniť zo dňa na deň a očariť celé okolie.
Kopy pastorov, rôznych služobníkov a aktívnych kresťanov hľadá najrozmanitejšie spôsoby, ako evanjelizovať svoje okolie a ako osloviť čo najviac ľudí. Vychádzajú populárne knihy ešte populárnejších kazateľov, kde je akési know – how ako získať neveriacich či nepraktizujúcich s presnými radami (napr. ako „uloviť“ formálneho katolíka). Deprimovaní pastori nakupujú knihy a chodia po konferenciách v nádeji, že predsa len nájdu ten správny spôsob, ako rozšíriť svoj ovčinec.
Všetci poznáme podobenstvo o stratenom synovi (o márnotratnom). Mladík berie svoj podiel, opúšťa otca, prehýri majetok a napokon sa vráti. Keď čítam toto podobenstvo, snažím sa ho preniesť do dnešných čias. Ako by vyzeral tento príbeh dnes?
... alebo čo ma fascinuje na tesárovi z Nazareta... V tejto krátkej úvahe mi nejde o teológiu, ani o polemiku praxe rôznych denominácií. Je to iba moje zamyslenie nad tým, ako sa nám darí žiť Ježišovo evanjelium, ako sa nám darí sa mu podobať.
