Predstavujem siúspešného podnikateľa, ktorý vlastní veľkú firmu (alebo hneď niekoľko firiem),zarába veľké peniaze, ktoré zabezpečujú jeho domácnosť a rodinu nielenv prítomnosti, ale aj do budúcnosti. Pravdepodobne vlastní niekoľko účtov,kde pravidelne ukladá svoj zisk a možno aj investuje na burze, abyzhodnotil svoj kapitál a zarobil ďalšie peniaze. Aj jeho synovia majúsvoje účty, kde im pravidelne ukladá peniaze, aby ich zabezpečil. Vidím ho ako múdrehomuža, ktorý zbohatol čestne, ktorému šťastie prialo. Pravdepodobne nechce, abyjeho biznis po jeho smrti skončil a už teraz pripravuje oboch synov, abyboli schopní ho plne nahradiť, úspešne viesť firmu, naďalej rozširovať majetoka viesť dobrý život. Berie ich so sebou na obchodné schôdzky, vysvetľujeim, ako to chodí vo svete tvrdého biznisu, odovzdáva im svoje skúsenostia know–how. Možno ich so sebou berie aj na kontroly svojich podnikov, učíich správnemu prístupu k zamestnancom. Jednoducho im vysvetľuje všetkopotrebné, aby raz mohli úspešne viesť firmu.
Tento otec svojich synovveľmi miluje. Investuje do nich svoj čas, chce byť s nimi a to nielenvtedy, keď ich niečo učí. Synovia bývajú pod jeho strechou a môžu si dosýtosti užívať otcovho bohatstva. Nemusia sa trápiť, čo budú jesť, nemusia sazaťažovať tým, či im zostanú peniaze na nájom alebo či si budú môcť dovoliťdovolenkovať pri mori. Majú všetkého dostatok. Otec im dal kreditné kartya keď čokoľvek potrebujú, ľahko to zaplatia. Patria do lepšej spoločnosti– „high society“. Všade sú vítaní, rešpektovaní a to len kvôli tomu, že súsynmi svojho otca – boháča. Je to práve jeho meno, ktoré im zabezpečujeotvorené dvere všade, kam prídu. Zdá sa, že majú pred sebou iba samé úspechy.
A predsa, napriektomu, si jedného dňa mladší syn povie, že mu to už nestačí. Možno túži po tom,aby rozbehol vlastný podnik, chce sa vyrovnať svojmu otcovi, dokázať, že on nato má aj bez toho, aby mu jeho otec kryl chrbát. Chce byť samostatný, chcerozhodovať sám, už nemá chuť sa učiť, čakať, kým príde čas, kedy dostane svojpodiel. Možno si hovorí, že už nemá chuť sa zaťažovať rodinným podnikom, že sichce užívať bez zábran, bez obmedzení, v absolútnej slobode. Už nechcepočuť napomenutia otca, má pocit, že už toho vie dosť a že nepotrebujesvojho mentora. A tak jedného dňa príde k otcovi a pýta si svojpodiel. Nebojí sa prísť za svojím otcom s takou drzou prosbou, pretože hodobre pozná: vie, že ho otec miluje a že ho nikdy nevyženie od seba, že honikdy nezavrhne, že je ochotný načúvať. A otec jeho rozhodnutierešpektuje. Neháda sa s ním, povie mu svoj názor, že si nemyslí, že je todobrá cesta, no dá mu, čo chce. Je to jeho syn a čo mu otec raz dal, užnevezme späť. Je to jeho. Je na ňom, ako s tým bude narábať. Syn takodchádza z rodinného domu s kreditnou kartou, slušnou hotovosťou a šekovouknižkou. Odchádza na svojom rýchlom športiaku a teší sa na nový život,ktorý povedie. V slobode tak, ako on sám chce, bez dohľadu iných. Má na toprostriedky, môže si to dovoliť. Otec nerobil „fóry“ a dal mu jeho podiel.Prežíva ohromné vzrušenie z cesty pred sebou. Verí, že sa mu bude dariť,že bude úspešný, že všetkým vytrie zrak a k tomu si bude ešte užívaťživota na plný plyn.
Čo asi teraz prežívaotec? Syn, ktorému dôveroval, ktorému odovzdával všetky svoje ťažko získanéskúsenosti, na konto ktorého vkladal peniaze, ktoré mu raz chcel odovzdať svojedielo, ho opúšťa. Neváži si toho, čo preňho otec robí – radšej zvolísamostatnosť a život na vlastnú päsť. Otec prežíva bolesť, sklamanie, nonapriek tomu synovo rozhodnutie rešpektuje. Syn predsa dobre vedel, ako ho zraníjeho rozhodnutie, no napriek tomu chce ísť svojou cestou. Otec však nenadáva,nepreklína, ale dá mu, čo chce. Dáva mu slobodu rozhodnúť sa.
Medzitým syn doráža doveľkomesta. Rozbieha svoje vlastné aktivity, no najmä si výdatne užívanovozískanej slobody. Už ho nik nevedie a nenúti žiť zodpovedný život, byťvykázateľný, niečo dávať a prinášať. Užíva si s prostitútkami a dostáva sado rôznych pochybných partií. Chodí sa z baru do baru, z jednejdiskotéky do druhej. A všade je to isté: ženy, alkohol, drogy, absolútna a neviazaná sloboda. Synovi sa tentoživot páči. Je mu to príjemné. Môže experimentovať a skúšať. Načo ibajedna žena, keď môže mať ktorúkoľvek chce! Načo iba nejaká slabá „mariška“, keďmôže zažiť niečo oveľa viac cool! Načo žiť ako kedysi, keď tu je toľko srandya slobody! Je free!
No ani toto netrvávečne. Príde zlom. Jedného dňa si syn uvedomí, že všetko, čo mal, minul. Jehokreditka, konto, šeková knižka i hotovosť – všetko je na nule. Ide teda zasvojimi priateľmi a chce si požičať; sľubuje, že všetko vráti. Ale nik munechce požičať. Odrazu je nepohodlný, nik oňho nestojí, každý pred ním zatváradvere. Je zle. Veľmi zle. Príbeh ako z rozprávky.
Situácia je maximálnenepríjemná. Nemá ani čo jesť. Robiť nechce ísť, tak sa potuluje po uliciach,spáva pod mostmi, raz za deň si zájde do charity na polievku. Nakoniec si nájdeprácu za pár korún – pred zatvorením supermarketu dotláča vozíky dovnútra. Čoto vidíme? Absolútny spoločenský prepad. Zo synáčika z bohatej vrstvy sastal bezdomovec, ktorý po večeroch popíja čučo na lavičke. Zdá sa, že jekoniec. Prežíva hanbu, poníženie, je na seba nahnevaný kvôli svojej hlúposti.Až jedného dňa, keď sa mu zdá, že už takto ďalej nepôjde, začne spomínať nastaré dobré časy v otcovom dome. Spomína si na dostatok jedla, na strechunad hlavou, nad pohodlie, spoločenský status, dostatok všetkého. Jeho pýcha saláme – rozhodne sa, že sa pokúsi vrátiť domov a požiadať otca, aby hostrpel aspoň ako jedného zo zamestnancov. Veď vie, že otcovi robotníci sa majúveľmi dobre, majú slušný príjem, dostatok a keby mal aspoň to, čo oni, bolby maximálne spokojný.
Otec si je vedomý dôsledkovsynovho rozhodnutia. Pozná ho, vie, že nie je dostatočne zrelý a ženeskončí dobre. Každý deň ho chodí vyzerať, či sa nevracia. Každý deň posielasvojich tajomníkov a esbéeskárov, aby prezreli stanicu, či sa syn nevrátil. Ažjedného dňa, ako ho tak čaká a vyzerá, vidí, že sa syn vracia. Prežívaohromné šťastie a radosť. Jeho syn žije a vracia sa domov. Konečneprichádza. Už skoro ani nedúfal, že ho niekedy znova uvidí. Syn sa vraciav handrách bezdomovca. Je špinavý, zapácha, nepodobá sa ani na človeka.Ale otec mu ide naproti a práve takéhoto ho objíma. Nečaká, kým sa synumyje, prezlečie, kým ho „poľudštia“. Prijíma ho takého, aký prichádza. Syn hoprosí o odpustenie a získava ho. Ešte v ten večer nasledujeohromná párty s ohňostrojom. Oslavuje sa to, že sa syn vrátil domov. Hrdýa nadšený otec chodí pomedzi vzácnych hostí a každému nadšenereferuje, že sa jeho mladší syn vrátil domov. Je vidieť otcova ohromná hrdosť.
O čom vypovedá tento príbeh?
Verím, že tento príbehja adresovaný kresťanom, a nie tým, ktorí Boha nepoznajú. Syn totiž eštepredtým, než odišiel z domu, žil v prítomnosti Otca. Poznal svojhootca, vedel, že si môže od neho pýtať svoj podiel a tešil sa z jehobohatstva – to všetko jednoznačne ukazuje na ľudí, ktorí s Bohom už majúskúsenosti.
Písmo nás veľa krátnazýva Božími synmi a dcérami, či Božími dedičmi. Žijeme totižs Otcom a všetko, čo On má, je nám prístupné. Môžeme sa tešiťz toho, čo zažívame a vidíme – naše životy sú premieňané a dotknuté, modlitbysú vypočuté, chorí sú uzdravovaní, je hlásané evanjelium strateným, Božia mocsa manifestuje a Cirkev rastie. Spolu s naším Otcom spolupracujeme natomto diele, Otec totiž k tomuto využíva práve nás – naše ústa, ruky...Preto do nás vložil jeho obraz, dary, charizmy, odovzdal nám svoju múdrosťa skúsenosti. Vie, že toto všetko potrebujeme k tomu, aby sme mohlislúžiť a rásť, k tomu, aby sme mohli plnohodnotne žiť. Užívame siživot v jeho požehnaní a pomazaní. Toto je naše dedičstvo – všetkoto, čo v nás a pre nás Boh vykonal.
No stáva sa často to, ženám to nestačí. Z nejakého čudného dôvodu sa rozhodneme, že si zoberiemepodiel a pôjdeme si svojou cestou. Vezmeme si Božie požehnanie, dary,ktoré nám On dal a ideme si svojou cestou. Čo môže byť tým dôvodom, prektorý Otca opúšťame?
Môžeme zažiť veľké sklamaniev cirkvi. Ľudia, ktorí nás majú milovať, nás zrania, odvrátia sa od nás,prichádzajú konflikty a nedorozumenia. Namiesto toho, aby bola cirkevmiestom lásky, stáva sa miestom zranení. Nie je tu nik, kto by bol ochotnýnačúvať a tak odchádzame. Možno je tým dôvodom túžba žiť inak, ako Bohvyžaduje. Dáme prednosť hriešnemu vzťahu, svojej závislosti, túžbe po veciach,o ktorých vieme, že sa Pánovi nepáčia. Je to túžba po hriechu (alebo posvojej predstave šťastného života), ktorá je silnejšia než láska k Bohu. Možnosa rozhodneme, že chceme využiť jeho dary k budovaniu vlastnej kariérya svojej cesty. Nie On bude oslávený, ale ja!
No takáto cesta násnikdy nemôže uspokojiť. Je otázkou času, kedy príde ten hlboký vnútorný pocit, ktorýnás zžiera, ten pocit prázdnoty, nenaplnenia. Sv. Augustín povedal: „Nespokojnéje naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože.“ To je ten bod, kedy našekonto skončí na nule. Nik iný a nič iné nemôže naplniť naše srdce tak, akoOtec. Môžeme si veselo užívať život v hriechu, môžeme robiť vlastnýbiznis, ba môžeme viesť pekný náboženský život; ale nikdy nenájdemeuspokojenie. Sme tak stvorení – Boha v našich životoch nemôže nahradiť nikiný.
Koreň tohto všetkého jehriech – túžba byť nezávislý na Bohu. V modlitbe spasenia sa okrem inéhomodlíme za to, aby nášmu životu vládol Ježiš – a to je základný rozdielmedzi životom bez Boha a s ním. Život bez Boha je životomv nezávislosti, na vlastnú päsť. Život s ním je život závislosti naňom. Problém je však v tom, že i keď si robíme veci podľa sebaa nedáme Bohu možnosť nám do toho hovoriť, prázdnoty sa nezbavíme. Smestvorení tak, aby sme mohli byť dokonalo naplnení iba Bohom.
Keď precitnemez tohto hororového sna a pochopíme, že už takto ďalej žiť nemôžeme,chceme sa vrátiť k Otcovi. No pocit hanby je príliš silný. Necítime sa byťdostatočne dobrí, aby nás Otec prijal. Stačí nám to, keď budeme považovaníaspoň za služobníkov. Nedokážeme prijať, že by sme mohli mať znovu postavenie,aké sme mali pred odpadnutím. Možno časom, keď sa vypracujeme, budeme lepší,zbožnejší, keď všetko odčiníme...
Ale toto nie je postojOtca. Už z diaľky nás vyčkáva. Ide nám v ústrety a prijíma nástakých, akí sme. Špinavých od hriechu, páchnucich, neveriacich v jehoodpustenie a opätovné prijatie. Práve takýchto nás objíma. Toto jeskutočný postoj Otca v nebi – všetky naše ostatné predstavy sú bludmi. Nieje tu žiaden priestor pre samospravodlivosť a zásluhovosť – je to všetkoo Otcovej milosti.
Ako vidíme zo synovhopostoja, jeho prvým dôvodom sa navrátiť bola pragmatická túžba mať dostatokjedla. To je práve tá túžba po živote s Bohom – naplniť svoje vnútroBožími vecami. Prišiel v pokání – vyznal Otcovi hriech a bol prijatý.Toto je cesta ako späť.
Milý brat a milásestra, pokiaľ si dnes v pozícii mladšieho syna, žiješ ďaleko od Bohav hriechu či sklamaní, cítiš tú prázdnotu, ktorú sa Ti nedarí inakzaplniť, je čas, aby si sa vrátil späť. Otec čaká, stačí prísť len s pokáním.Zlož pod kríž všetku túžbu vládnuť sám sebe, rozhodovať o svojom živote. Zložku krížu všetku túžbu po nezávislosti... Toto je dnes cesta pre teba. Božiepovolanie a dary sú neodvolateľné (Rim 11:29). Tvoj Otec sa ťa nezriekol,nedovrhol ťa, ale čaká na teba. Nemusíš sa báť trestu, všetko už zobral na sebaJežiš. On bol potrestaný namiesto teba na kríži. On niesol tvoj hriech, bolesť,spútanosť... Len príď k Otcovi a on ťa prijme práve takého, aký si.A čo potom? Potom bude v nebi ohromná párty, lebo stratený syn sanašiel, mŕtvy syn ožil. Nezostaň v smrti – vykroč do života!
