Priznám sa, že nepoznám najefektívnejší spôsob ohlasovania. Bol som na niekoľkých workshopoch, videl som a počul viacero kazateľov – evanjelistov, čítal som články o tom, kde sa čo osvedčilo (Alfa kurzy, kurz Filip, prorocká evanjelizácia, atď.) a sám som niečo zažil. Tieto veci skvelo pracujú, ale nie vždy a všade. A tak som premýšľal i ja podobne: ako efektívne evanjelizovať? Ako zaujať dnešného človeka, ktorý je presýtený reklamou a tlačenkami do hlavy?
Verím, že faktorov úspešnej evanjelizácie je veľa, azda najväčší je potreba Božej moci. Bez Božieho Ducha je to všetko iba prázdna ľudská metóda. Potrebujeme byť zmocnení ním a poznať Otcovu vôľu pre nás... No zároveň by som sa rád pozrel aj na Ježiša. Ako to robil on?
Hlavný rozdiel medzi jeho službou a dnešnou službou cirkvi (samozrejme, neplatí to všade rovnako) vidím najmä v tom, že Ježiš chodil medzi ľudí do ich prirodzeného prostredia (používajúc terminológiu streetworku), vyhľadával ich a tam im ohlasoval Otca. Nevolali ho hádam ožranom a pijanom? Pravdepodobne preto, lebo ho často vídali v spoločnosti nežiaducich živlov – v ich okolí a blízkosti. No my často robíme ako kresťania presne opačnú vec: pripravíme koncert alebo bohoslužbu v kostole, kulturáku či zborovom dome, a čakáme, že ľudia prídu tam. Nechcem zhadzovať tento spôsob, lebo aj on má svoje nesporné výsledky. No akosi si nepomôžem s pocitom, že od Ježišových čias sa tak veľmi nezmenilo: nedokážem si predstaviť židovské prostitútky a mýtnikov, ako derú „lavice“ v synagógach. A rovnako si neviem predstaviť, ako prostitútky dnes derú lavice v kostoloch. Asi si to neviem predstaviť preto, lebo sa to nedeje.
Keď si predstavím nejakého horlivého kresťana sedieť v krčme, v bare či na diskotéke, kde sa snaží evanjelizovať, zároveň počujem hlasy mnohých iných bratov: „Hm, nie je on nejaký vadný? Ja si myslím, že nie je dostatočne posvätený, ešte stále lipne na veciach sveta... Mali by sme si dať naňho pozor. Ten čoskoro odpadne.“ Rýchlo zabúdame na to, že hoci nie sme z toho sveta – máme iné hodnoty, patríme Bohu, máme večný život – žijeme v tomto svete, slúžime zraneným a strápeným ľuďom. Príkladom je Ježiš – večne medzi hriešnikmi a predsa bezhriešny. Možno to v našom prípade chce zrelosť, možno skúsenosť, možno najväčšmi milosť, ale dá sa to.
Ďalší rozdiel medzi Pánom a nami možno obchodne nazvať „dopyt – ponuka“. Ako kresťania prichádzame často s ponukou evanjelia (na čom zasa nie je nič zlé). Hovoríme o Božej láske, odpustení, spasení, naplnení Duchom, svedčíme, ako len vieme. Ale nerobil Ježiš ešte aj inú vec? On napĺňal potreby svojich poslucháčov: uzdravoval chorých, vyháňal démonov, rozmnožoval jedlo, aby ich nakŕmil. Keď bolo treba, vzkriesil mŕtveho. Najprv naplnil „objednávku klienta“ a potom mal otvorené dvere pre zvestovanie. Typická Ježišova veta z evanjelia: Čo chceš, aby som ti urobil? Ako kresťania často zabúdame na dôležitý princíp toho, že je to práve služba, ktorá otvára dvere k ľudskému srdcu. Nechcem tým popierať to, že je potrebné hovoriť o Ježišovi priamo. Avšak veľa ľudí v nejakej etape ich cesty skôr ocení to, že stojíme pri nich, že im pomáhame, že máme záujem o to, čo žijú, než to, aby sme im tlačili „kaleráby a teórie“ do hlavy. Verím, že sprevádzať niekoho v ťažkej etape jeho životnej cesty (podporovať ho, povzbudzovať, skrátka prežívať to s ním) je úžasným zjavovaním Otcovej lásky v praxi.
Ježiš potrebuje naše ruky, naše ústa, naše uši. Vytvoril cirkev, aby pokračovala v jeho „biznise“. I my máme zjavovať lásku Otca – tú lásku, ktorá zmenila naše životy.
