Kdesa táto „doktrína“ vzala? Kde kresťania prišli na to, že si z Boha môžuspraviť Otca? Kresťanstvo ako také má hlboké korene v židovstve, ale aniŽidia nezvykli volať Jahveho Otcom. Myslím, že správna odpoveď znie takto : s týmtozjavením Božieho otcovského srdca prišiel sám Ježiš. Rád by som v tomto prvomdiele pripojil svoje osobné svedectvo.
Môžemúprimne povedať, že som dostal poctivú kresťanskú výchovu. Keď som bol malý „prcek“,mamina mi čítala biblické príbehy o Mojžišovi. Keď som bol už starší,čítal som životopisy veľkých katolíckych svätcov (František z Assisi, Jánz Boha, atď.) i protestantských osobností (Martin Luther, JohnWesley). Chodil som pravidelne do kostola, od svojich štyroch rokochminištroval, stávalo sa, že som i dva razy denne zavítal na omšu, každýtýždeň na spoveď a to nie preto, že by som musel, ale preto, lebo somchcel. Kostol bol môj domov, niečo, s čím som sa identifikoval, kam sompatril. Cítil som sa tam dobre, ako doma. Boli odtiaľ moji kamaráti, začala sa tammoja hudobná „kariéra“. Keď som mal 15 rokov, vydal som svoj život Kristovi a bolnaplnený Božím Duchom. No napriek tomu bol Boh Otec niekto pre mňa dosťvzdialený, niekto neosobný, kto ma skôr potrestá, zatratí, kto nemá súcit anipochopenie. Samozrejme, nikdy som takéto niečo neodvážil vysloviť, veď som sasnažil predsa veriť v Boha lásky a takéto myslenie mi prišlo akorúhanie. Ale faktom je, že som to tak vo svojom vnútri cítil. Mal som pocit, žesám seba presviedčam o tom, že Boh predsa musí byť Láska. A nech som sasnažil, ako som len chcel, vždy som v niečom zlyhal, cítil sa nedokonalý a nehodný.V mojom myslení som nikdy nebol pre Boha dosť dobrý.
Verím,že môj pohľad na Boha bol hlboko ovplyvnený vzťahom s vlastným otcom. Dlhéroky som s ním nežil, odišiel, keď som mal tri roky. A vďaka Bohu, žeodišiel, pretože to bol hulvát a násilník. Vlastne žiaden vzťah ani nebol.V mojom vnútri som cítil prázdnotu: kde je otec, keď sa chcem porozprávať?Kde je otec, keď niečomu nerozumiem? Kde je otec, keď potrebujem rozobraťchlapské veci? Kde je? Moja jediná silnejšia spomienka naňho bola práve taká,ako ubližuje mojej mame. Takýto bol môj obraz otca: násilník, ktorý ubližujemojej mame; človek, ktorý tu nikdy nie je, keď ho potrebujem. Človek, ktorýsíce býva v tom istom meste, ale neprejavuje o mňa žiaden záujem. Akosom mal veriť v milujúceho Otca v nebi, keď ten môj pozemský boltaký, aký bol? Moja mamina je skvelá žena. Ale chalan – teenager predsa lenpotrebuje vzor otca, vzor muža.
Prednejakým časom, bolo to už asi 7 rokov po tom, ako som vydal svoj život PánoviJežišovi, som sedel znechutený na posteli, mal som pocit, že všetko, čo robím,nemá zmysel, je to o ničom, neprináša to žiadne ovocie. Veci, do ktorýchsom vrážal celú svoju energiu, nefungovali, ako som si predstavoval. Ba naopak,ako keby sa všetko rúcalo a ja som to nemohol nijak ovplyvniť. Mal somsilný pocit, že tá moja viera akosi nefunguje, že nevidím jej žiadny reálnydopad v mojom živote. Áno, cítil som sa celkom šťastný, no napriek tomuvečne reptajúci, negativistický, pesimistický, zle naladený. Za všetkým somhľadal niečo zlé, ako keby som žil v neustálej tme. V takomto rozpoloženísom si povedal, že už nemá význam sa o nič snažiť. Načo? A ako jevôbec možné, že toto prežívam? Nesľubujú kazatelia plnosť požehnania zo životas Kristom? Kde je radosť? Kde je nadšenie? Kde je tá sloboda?! Cítil somprázdnotu a túžil som, aby bola zaplnená. Znovu sa vynorila otázka, tentoraz však nasmerovaná na Boha: kde si, Otec, keď potrebujem povzbudiť a poradiť?Kde si, keď Ťa potrebujem? A ako som tak sedel na posteli, modlil som sa: „Bože,Biblia Ťa nazýva Otcom. Chcel by som zažiť, že si mojím Otcom, že ma miluješ. Chcelby som, aby si ma Ty učil ako svojho syna. Som už unavený zo všetkých bojov,rád by som bol skrátka iba v Tvojej prítomnosti, tešil sa z nej,prijímal od Teba silu a radosť. Daj mi milosť. Som už z toho všetkéhoznechutený. Chcem žiť to všetko, o čom čítam v Biblii.“
Spočiatkusa nič nestalo. Prešlo niekoľko dní. A ani som vlastne nečakal, že by saniečo mohlo stať. No stalo sa. Bola to moja tretia najsilnejšia skúsenosť s Bohom(po odovzdaní života Kristovi a prijatí krstu Duchom Svätým). Niečo sa vomne zlomilo. Niekde veľmi hlboko vo mne. Zrazu som vedel, že Boh je mojímOtcom. Nemusel som sám seba o tom presviedčať, nemusel som sa na nič hrať.Už som necítil ten tlak stále niečo pre Boha robiť, necítil som už viac toodsúdenie kvôli mojim zlyhaniam. Skrátka som vedel celou svojou bytosťou,každou svojou bunkou, že som Božím synom, On je mojím Otcom, ktorý ma miluje, ktorýma pozná, ktorý pripravil úžasné veci. Nemusel som si tĺcť hlavu o múr a presviedčaťsám seba o Božej láske. Nemusel som robiť žiadne meditácie, ani hľadaťnejakú zázračnú mystickú skúsenosť. Ibasom ho poprosil o to, aby som ho spoznal ako SVOJHO Otca.
Veľmisilné to bolo pre mňa v tom, že ja, ktorý som nemal otca, som v Bohu našielsvojho Otca. Nevedel som ani nájsť tie správne slová v modlitbe, už somani necítil tlak stále niečo hovoriť. Skrátka som sedel v prítomnosti svojhoOtca a tešil sa z nej. Alebo som ho chválil. Mal som pocit, že celýmôj život sa zmenil: vykročil som z temnoty do svetla. Cítil som saneuveriteľne slobodný od všetkých tlakov, znechutenia, problémov, ktorým somčelil. Nie žeby som o nich nevedel, ale nedeptali ma. Bol som slobodný,uzdravený z horkosti, zloby, neodpustenia voči ľuďom z minulosti,ktorých som predtým nemohol ani cítiť. Cítil som sa ako nový človek. Vedel som,že som našiel Otca, že som našiel svoj domov uňho. S ním v nebi. Všetkytie veci, o ktorých som roky počúval, už neboli teóriou, ale praxou –realitou.
Akosom už písal, bol som negativistický človek. Vždy som videl skôr to zlé, neždobré. Vždy som zvažoval skôr negatívnu stránku veci, ako dobrú. Moje zmýšľaniebolo však tiež premenené. Začal som pozerať na ľudí inak ako predtým: zrazu somvidel to, čo som predtým výdatne ignoroval. Namiesto slov odsúdenia sompovzbudzoval, namiesto večného pesimizmu a neviery začal hľadieť na vecivo viere a v nových perspektívach. Možno to všetko znie ako báchorka,ale pre mňa to bola neskutočne veľké zmena. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, o čomhovorím. Tento proces nie je u konca, ale je naštartovaný.
Pretoverím, že poznanie Boha ako Otca, spoznanie jeho milosti a lásky, jekľúčovou vecou pre skutočne požehnaný život. Bez poznania jeho milosti a prijatiamáme často sklony z kresťanstva robiť iba prázdne farizejské náboženstvo,ktoré je len o zákazoch a príkazoch. Vytráca sa podstata. A to jetá, že vďaka Kristovi sme Božie deti, sme adoptovaní synovia a dcéry nebeskéhoOtca, Pána pánov a Kráľa kráľov. A že táto pravda nie je ibateoretickou doktrínou, ale skutočnou realitou, ktorú môžeme zažiť a ktorá menínaše životy. Bez poznania Boha ako Otca sa ho môžeme báť, môžeme mu slúžiť,môžeme sa veľmi snažiť, ba môžeme ho aj uctievať, ale len ťažko ho môžememilovať, môžeme prežiť svoj život vo vedomí toho, že sme kráľovské deti. Bezpoznania jeho otcovského srdca budeme žiť v strachu a bez istotytoho, že náš domov je po jeho boku.
