Stratený (Lk 15,11-32)

Autor: Michal Sedláček | 2.5.2008 o 23:00 | Karma článku: 5,66 | Prečítané:  1210x

Všetci poznáme podobenstvo o stratenom synovi (o márnotratnom). Mladík berie svoj podiel, opúšťa otca, prehýri majetok a napokon sa vráti. Keď čítam toto podobenstvo, snažím sa ho preniesť do dnešných čias. Ako by vyzeral tento príbeh dnes?

 internet

Predstavujem si úspešného podnikateľa, ktorý vlastní veľkú firmu (alebo hneď niekoľko firiem), zarába veľké peniaze, ktoré zabezpečujú jeho domácnosť a rodinu nielen v prítomnosti, ale aj do budúcnosti. Pravdepodobne vlastní niekoľko účtov, kde pravidelne ukladá svoj zisk a možno aj investuje na burze, aby zhodnotil svoj kapitál a zarobil ďalšie peniaze. Aj jeho synovia majú svoje účty, kde im pravidelne ukladá peniaze, aby ich zabezpečil. Vidím ho ako múdreho muža, ktorý zbohatol čestne, ktorému šťastie prialo. Pravdepodobne nechce, aby jeho biznis po jeho smrti skončil a už teraz pripravuje oboch synov, aby boli schopní ho plne nahradiť, úspešne viesť firmu, naďalej rozširovať majetok a viesť dobrý život. Berie ich so sebou na obchodné schôdzky, vysvetľuje im, ako to chodí vo svete tvrdého biznisu, odovzdáva im svoje skúsenosti a know–how. Možno ich so sebou berie aj na kontroly svojich podnikov, učí ich správnemu prístupu k zamestnancom. Jednoducho im vysvetľuje všetko potrebné, aby raz mohli úspešne viesť firmu.

Tento otec svojich synov veľmi miluje. Investuje do nich svoj čas, chce byť s nimi a to nielen vtedy, keď ich niečo učí. Synovia bývajú pod jeho strechou a môžu si do sýtosti užívať otcovho bohatstva. Nemusia sa trápiť, čo budú jesť, nemusia sa zaťažovať tým, či im zostanú peniaze na nájom alebo či si budú môcť dovoliť dovolenkovať pri mori. Majú všetkého dostatok. Otec im dal kreditné karty a keď čokoľvek potrebujú, ľahko to zaplatia. Patria do lepšej spoločnosti – „high society“. Všade sú vítaní, rešpektovaní a to len kvôli tomu, že sú synmi svojho otca – boháča. Je to práve jeho meno, ktoré im zabezpečuje otvorené dvere všade, kam prídu. Zdá sa, že majú pred sebou iba samé úspechy.

A predsa, napriek tomu, si jedného dňa mladší syn povie, že mu to už nestačí. Možno túži po tom, aby rozbehol vlastný podnik, chce sa vyrovnať svojmu otcovi, dokázať, že on na to má aj bez toho, aby mu jeho otec kryl chrbát. Chce byť samostatný, chce rozhodovať sám, už nemá chuť sa učiť, čakať, kým príde čas, kedy dostane svoj podiel. Možno si hovorí, že už nemá chuť sa zaťažovať rodinným podnikom, že si chce užívať bez zábran, bez obmedzení, v absolútnej slobode. Už nechce počuť napomenutia otca, má pocit, že už toho vie dosť a že nepotrebuje svojho mentora. A tak jedného dňa príde k otcovi a pýta si svoj podiel. Nebojí sa prísť za svojím otcom s takou drzou prosbou, pretože ho dobre pozná: vie, že ho otec miluje a že ho nikdy nevyženie od seba, že ho nikdy nezavrhne, že je ochotný načúvať. A otec jeho rozhodnutie rešpektuje. Neháda sa s ním, povie mu svoj názor, že si nemyslí, že je to dobrá cesta, no dá mu, čo chce. Je to jeho syn a čo mu otec raz dal, už nevezme späť. Je to jeho. Je na ňom, ako s tým bude narábať. Syn tak odchádza z rodinného domu s kreditnou kartou, slušnou hotovosťou a šekovou knižkou. Odchádza na svojom rýchlom športiaku a teší sa na nový život, ktorý povedie. V slobode tak, ako on sám chce, bez dohľadu iných. Má na to prostriedky, môže si to dovoliť. Otec nerobil „fóry“ a dal mu jeho podiel. Prežíva ohromné vzrušenie z cesty pred sebou. Verí, že sa mu bude dariť, že bude úspešný, že všetkým vytrie zrak a k tomu si bude ešte užívať života na plný plyn.

Čo asi teraz prežíva otec? Syn, ktorému dôveroval, ktorému odovzdával všetky svoje ťažko získané skúsenosti, na konto ktorého vkladal peniaze, ktoré mu raz chcel odovzdať svoje dielo, ho opúšťa. Neváži si toho, čo preňho otec robí – radšej zvolí samostatnosť a život na vlastnú päsť. Otec prežíva bolesť, sklamanie, no napriek tomu synovo rozhodnutie rešpektuje. Syn predsa dobre vedel, ako ho zraní jeho rozhodnutie, no napriek tomu chce ísť svojou cestou. Otec však nenadáva, nepreklína, ale dá mu, čo chce. Dáva mu slobodu rozhodnúť sa.

Medzitým syn doráža do veľkomesta. Rozbieha svoje vlastné aktivity, no najmä si výdatne užíva novozískanej slobody. Už ho nik nevedie a nenúti žiť zodpovedný život, byť vykázateľný, niečo dávať a prinášať. Užíva si s prostitútkami a dostáva sa do rôznych pochybných partií. Chodí sa z baru do baru, z jednej diskotéky do druhej. A všade je to isté: ženy, alkohol, drogy, absolútna a neviazaná sloboda. Synovi sa tento život páči. Je mu to príjemné. Môže experimentovať a skúšať. Načo iba jedna žena, keď môže mať ktorúkoľvek chce! Načo iba nejaká slabá „mariška“, keď môže zažiť niečo oveľa viac cool! Načo žiť ako kedysi, keď tu je toľko srandy a slobody! Je free!

No ani toto netrvá večne. Príde zlom. Jedného dňa si syn uvedomí, že všetko, čo mal, minul. Jeho kreditka, konto, šeková knižka i hotovosť – všetko je na nule. Ide teda za svojimi priateľmi a chce si požičať; sľubuje, že všetko vráti. Ale nik mu nechce požičať. Odrazu je nepohodlný, nik oňho nestojí, každý pred ním zatvára dvere. Je zle. Veľmi zle. Príbeh ako z rozprávky.

Situácia je maximálne nepríjemná. Nemá ani čo jesť. Robiť nechce ísť, tak sa potuluje po uliciach, spáva pod mostmi, raz za deň si zájde do charity na polievku. Nakoniec si nájde prácu za pár korún – pred zatvorením supermarketu dotláča vozíky dovnútra. Čo to vidíme? Absolútny spoločenský prepad. Zo synáčika z bohatej vrstvy sa stal bezdomovec, ktorý po večeroch popíja čučo na lavičke. Zdá sa, že je koniec. Prežíva hanbu, poníženie, je na seba nahnevaný kvôli svojej hlúposti. Až jedného dňa, keď sa mu zdá, že už takto ďalej nepôjde, začne spomínať na staré dobré časy v otcovom dome. Spomína si na dostatok jedla, na strechu nad hlavou, nad pohodlie, spoločenský status, dostatok všetkého. Jeho pýcha sa láme – rozhodne sa, že sa pokúsi vrátiť domov a požiadať otca, aby ho strpel aspoň ako jedného zo zamestnancov. Veď vie, že otcovi robotníci sa majú veľmi dobre, majú slušný príjem, dostatok a keby mal aspoň to, čo oni, bol by maximálne spokojný.

Otec si je vedomý dôsledkov synovho rozhodnutia. Pozná ho, vie, že nie je dostatočne zrelý a že neskončí dobre. Každý deň ho chodí vyzerať, či sa nevracia. Každý deň posiela svojich tajomníkov a esbéeskárov, aby prezreli stanicu, či sa syn nevrátil. Až jedného dňa, ako ho tak čaká a vyzerá, vidí, že sa syn vracia. Prežíva ohromné šťastie a radosť. Jeho syn žije a vracia sa domov. Konečne prichádza. Už skoro ani nedúfal, že ho niekedy znova uvidí. Syn sa vracia v handrách bezdomovca. Je špinavý, zapácha, nepodobá sa ani na človeka. Ale otec mu ide naproti a práve takéhoto ho objíma. Nečaká, kým sa syn umyje, prezlečie, kým ho „poľudštia“. Prijíma ho takého, aký prichádza. Syn ho prosí o odpustenie a získava ho. Ešte v ten večer nasleduje ohromná párty s ohňostrojom. Oslavuje sa to, že sa syn vrátil domov. Hrdý a nadšený otec chodí pomedzi vzácnych hostí a každému nadšene referuje, že sa jeho mladší syn vrátil domov. Je vidieť otcova ohromná hrdosť.

O čom vypovedá tento príbeh?

Verím, že tento príbeh ja adresovaný kresťanom, a nie tým, ktorí Boha nepoznajú. Syn totiž ešte predtým, než odišiel z domu, žil v prítomnosti Otca. Poznal svojho otca, vedel, že si môže od neho pýtať svoj podiel a tešil sa z jeho bohatstva – to všetko jednoznačne ukazuje na ľudí, ktorí s Bohom už majú skúsenosti.

Písmo nás veľa krát nazýva Božími synmi a dcérami, či Božími dedičmi. Žijeme totiž s Otcom a všetko, čo On má, je nám prístupné. Môžeme sa tešiť z toho, čo zažívame a vidíme – naše životy sú premieňané a dotknuté, modlitby sú vypočuté, chorí sú uzdravovaní, je hlásané evanjelium strateným, Božia moc sa manifestuje a Cirkev rastie. Spolu s naším Otcom spolupracujeme na tomto diele, Otec totiž k tomuto využíva práve nás – naše ústa, ruky... Preto do nás vložil jeho obraz, dary, charizmy, odovzdal nám svoju múdrosť a skúsenosti. Vie, že toto všetko potrebujeme k tomu, aby sme mohli slúžiť a rásť, k tomu, aby sme mohli plnohodnotne žiť. Užívame si život v jeho požehnaní a pomazaní. Toto je naše dedičstvo – všetko to, čo v nás a pre nás Boh vykonal.

No stáva sa často to, že nám to nestačí. Z nejakého čudného dôvodu sa rozhodneme, že si zoberieme podiel a pôjdeme si svojou cestou. Vezmeme si Božie požehnanie, dary, ktoré nám On dal a ideme si svojou cestou. Čo môže byť tým dôvodom, pre ktorý Otca opúšťame?

Môžeme zažiť veľké sklamanie v cirkvi. Ľudia, ktorí nás majú milovať, nás zrania, odvrátia sa od nás, prichádzajú konflikty a nedorozumenia. Namiesto toho, aby bola cirkev miestom lásky, stáva sa miestom zranení. Nie je tu nik, kto by bol ochotný načúvať a tak odchádzame. Možno je tým dôvodom túžba žiť inak, ako Boh vyžaduje. Dáme prednosť hriešnemu vzťahu, svojej závislosti, túžbe po veciach, o ktorých vieme, že sa Pánovi nepáčia. Je to túžba po hriechu (alebo po svojej predstave šťastného života), ktorá je silnejšia než láska k Bohu. Možno sa rozhodneme, že chceme využiť jeho dary k budovaniu vlastnej kariéry a svojej cesty. Nie On bude oslávený, ale ja!

No takáto cesta nás nikdy nemôže uspokojiť. Je otázkou času, kedy príde ten hlboký vnútorný pocit, ktorý nás zžiera, ten pocit prázdnoty, nenaplnenia. Sv. Augustín povedal: „Nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe, Bože.“ To je ten bod, kedy naše konto skončí na nule. Nik iný a nič iné nemôže naplniť naše srdce tak, ako Otec. Môžeme si veselo užívať život v hriechu, môžeme robiť vlastný biznis, ba môžeme viesť pekný náboženský život; ale nikdy nenájdeme uspokojenie. Sme tak stvorení – Boha v našich životoch nemôže nahradiť nik iný.

Koreň tohto všetkého je hriech – túžba byť nezávislý na Bohu. V modlitbe spasenia sa okrem iného modlíme za to, aby nášmu životu vládol Ježiš – a to je základný rozdiel medzi životom bez Boha a s ním. Život bez Boha je životom v nezávislosti, na vlastnú päsť. Život s ním je život závislosti na ňom. Problém je však v tom, že i keď si robíme veci podľa seba a nedáme Bohu možnosť nám do toho hovoriť, prázdnoty sa nezbavíme. Sme stvorení tak, aby sme mohli byť dokonalo naplnení iba Bohom.

Keď precitneme z tohto hororového sna a pochopíme, že už takto ďalej žiť nemôžeme, chceme sa vrátiť k Otcovi. No pocit hanby je príliš silný. Necítime sa byť dostatočne dobrí, aby nás Otec prijal. Stačí nám to, keď budeme považovaní aspoň za služobníkov. Nedokážeme prijať, že by sme mohli mať znovu postavenie, aké sme mali pred odpadnutím. Možno časom, keď sa vypracujeme, budeme lepší, zbožnejší, keď všetko odčiníme...

Ale toto nie je postoj Otca. Už z diaľky nás vyčkáva. Ide nám v ústrety a prijíma nás takých, akí sme. Špinavých od hriechu, páchnucich, neveriacich v jeho odpustenie a opätovné prijatie. Práve takýchto nás objíma. Toto je skutočný postoj Otca v nebi – všetky naše ostatné predstavy sú bludmi. Nie je tu žiaden priestor pre samospravodlivosť a zásluhovosť – je to všetko o Otcovej milosti.

Ako vidíme zo synovho postoja, jeho prvým dôvodom sa navrátiť bola pragmatická túžba mať dostatok jedla. To je práve tá túžba po živote s Bohom – naplniť svoje vnútro Božími vecami. Prišiel v pokání – vyznal Otcovi hriech a bol prijatý. Toto je cesta ako späť.

Milý brat a milá sestra, pokiaľ si dnes v pozícii mladšieho syna, žiješ ďaleko od Boha v hriechu či sklamaní, cítiš tú prázdnotu, ktorú sa Ti nedarí inak zaplniť, je čas, aby si sa vrátil späť. Otec čaká, stačí prísť len s pokáním. Zlož pod kríž všetku túžbu vládnuť sám sebe, rozhodovať o svojom živote. Zlož ku krížu všetku túžbu po nezávislosti... Toto je dnes cesta pre teba. Božie povolanie a dary sú neodvolateľné (Rim 11:29). Tvoj Otec sa ťa nezriekol, nedovrhol ťa, ale čaká na teba. Nemusíš sa báť trestu, všetko už zobral na seba Ježiš. On bol potrestaný namiesto teba na kríži. On niesol tvoj hriech, bolesť, spútanosť... Len príď k Otcovi a on ťa prijme práve takého, aký si. A čo potom? Potom bude v nebi ohromná párty, lebo stratený syn sa našiel, mŕtvy syn ožil. Nezostaň v smrti – vykroč do života!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Fakturant Fico, vojna inštitúcií a klaun Danko (Schutzov týždeň)

Danko rečou v Štátnej dume upozornil na čoraz zrejmejší fakt, že je komplexne mimo reality.

KOMENTÁRE

Pán premiér, pozrite sa aj na východ

V oblasti zamestnanosti sú západné a východné Slovensko rozdielne svety.

SVET

Diktátora drží pri moci boj s teroristami. V Egypte s nimi prehráva

Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt.


Už ste čítali?