Moja frustrácia z kresťanstva

Autor: Michal Sedláček | 2.5.2008 o 21:00 | (upravené 19.8.2014 o 14:44) Karma článku: 7,32 | Prečítané:  1131x

... alebo čo ma fascinuje na tesárovi z Nazareta... V tejto krátkej úvahe mi nejde o teológiu, ani o polemiku praxe rôznych denominácií. Je to iba moje zamyslenie nad tým, ako sa nám darí žiť Ježišovo evanjelium, ako sa nám darí sa mu podobať.

V rôznych kresťanských denomináciách a hnutiach sa kladú rôzne dôrazy. Nachádzam kresťanov, pre ktorých je nesmierne dôležitá vernosť ich tradícii a liturgii, ktorí sú si vedomí svoje vlastnej identity i historickej kontinuity. Vidím i kresťanov, ktorých život sa točí okolo chariziem, prorokovania a výkladu Biblie. Tým najdôležitejším je pre nich manifestácia Božej moci.

 

To, čo mi však v oboch prúdoch často chýba, je skutočne hlboká láska a ľudskosť.

 

Nechcem popierať ani vernosť tradícii ani potrebu Božej moci, ale mám pocit, že často ide o viac ako len o toto. Kresťania snívajú veľké sny o získaní tisícov neveriacich pre Krista, o povstaní „veľkej Božej armády“, snívajú o obnove starých dobrých čias, kedy cirkev mala vysoký spoločenský status a jej hlas bol braný vážne. Túžia po tom, ako „zaplavia“ tie správne miesta na úradoch, školách či nemocniciach a z týchto pozícií budú v duchu Božích príkazov ovplyvňovať celú spoločnosť.

 

A skutočne, i v Ježišovom príbehu nachádzam celé pasáže o uzdravovaní, oslobodzovaní, zázrakoch a znameniach. Ba nachádzam tam i state, ktoré hovoria o tom, že máme byť soľou a svetlom...

 

No verím, že je za tým čosi viac. Verím, že Ježiš zázraky nepredvádzal ako nejaký kúzelník, čo ohromuje svoje publikum. Nechcel si nimi získať potlesk más. A nemyslím si, že mu šlo len o spásu jeho nasledovateľov. Keď ho duchovní experti a profesionáli jeho doby žiadali, aby ich predviedol na potvrdenie toho, že je Mesiášom, ignoroval ich. Všetko, čo robil, robil pre konkrétneho človeka – ľudí. Jeho jediným motívom bola láska. Ježiš je ten, kto sa skláňa k jednotlivcovi – ten, čo si urobí čas a má porozumenie. Je to ten, kto miluje bohatého mládenca, hoci ten sa rozhodne ho nenasledovať. Je to ten, kto je plný súcitu, keď vidí masy bez pastiera, je to ten, kto plače pri Lazárovom hrobe. Je to ten, kto uzdraví malomocných, hoci vie, že budú nevďační... Je to muž, ktorý je božský a hlboko ľudský zároveň. Je to kazateľ, ktorý sa dokonca stará o žalúdky svojich poslucháčov.

 

Chceme zachraňovať tisíce, chceme napĺňať štadióny, snívame veľké sny o prebudení. OK, nie je to nič zlé. Ale mám pocit, že sme ešte nepochopili, že to všetko začína u jednotlivca. Že v Božích očiach má ohromnú hodnotu láska daná konkrétnej ľudskej bytosti, záujem, teplo ľudskej pozornosti a nehy. Zabúdame na to, že Ježiš sa nebál priateliť s prostitútkami, colníkmi, rímskymi vojakmi, Samaritánmi a outsidermi celkovo.

 

Často doslova masírujeme hlavy neveriacich či nepratizujúcich pomocou klišé typu: „Ježiš ťa miluje, má pre teba dokonalý plán, tak sa mu odovzdaj.“ No akosi zabúdame túto lásku prejavovať, podať ruku vtedy, keď treba, prekonať svoje ideológie a predsudky. Sme skvelými teoretikmi, ale v citlivosti sme veľmi pozadu. Sme nažhavení ohlasovať zvesť o spasení, no nedochádza nám, že kľúčom k srdcu človeka je často skôr jeho praktická potreba než naše vedomosti. Ak je niekto hladný, jeho brucho nenaplní naša evanjelizačná literatúra.

 

Bojíme si „zašpiniť ruky“ – ak to tak vôbec možno nazvať. Čo si o nás pomyslia iní kresťania? Nenaskáču na nás démoni? A tak sme radšej frustrovaní z toho, ako sú ľudia málo otvorení pre evanjelium a ako ten zlý a škaredý diabol všetkých zaslepil... Mám pocit, že ľudia skutočne otvorení sú – no pre evanjelium o láske, nie pre teórie, ktorých sú plné kresťanské fóra.

 

Tesár z Nazaretu je náš dokonalý vzor. Skúsme popri všetkých našich dôrazoch neignorovať jeho lásku, jeho záujem o človeka, hoci sa možno ten človek rozhodne o pár dní kričať: „Ukrižuj ho!“ Skúsme zmeniť naše priority a vidieť tých, čo žijú v tichosti svoje zúfalstvo: bezdomovcov, prostitútky, či kohokoľvek iného, kto navonok zapadá do "slušnej" spoločnosti.

 

Na záver už len dve vety. Prvá je od nazaretského tesára: „Choďte a naučte sa, čo to znamená: milosrdenstvo chcem, a nie obetu.“

 

Druhá od Františka z Assisi: Hlásajme evanjelium a keď je treba, použime slová.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Fakturant Fico, vojna inštitúcií a klaun Danko (Schutzov týždeň)

Danko rečou v Štátnej dume upozornil na čoraz zrejmejší fakt, že je komplexne mimo reality.

KOMENTÁRE

Pán premiér, pozrite sa aj na východ

V oblasti zamestnanosti sú západné a východné Slovensko rozdielne svety.

SVET

Diktátora drží pri moci boj s teroristami. V Egypte s nimi prehráva

Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt.


Už ste čítali?