Otec II.

Autor: Michal Sedláček | 17.11.2008 o 19:11 | Karma článku: 4,26 | Prečítané:  700x

Otázka, ktorú si dnes kladiem, znie: akého Otca prišiel Ježiš zjaviť? Akého Otca v ňom videli jeho poslucháči a nasledovatelia? Prečo vôbec svojich učeníkov učil oslovovať Svätého Boha Otcom? Neznelo to snáď skoro ako rúhanie?

 internet

Ježiš musel byť vo svojom okolí známy ako akýsi rebel, ktorý veľmi rád narúšal predstavy súčasníkov o Bohu a o tom, ako má vyzerať vzťah s ním (a pravé náboženstvo). Hoci konal zázraky ako keby na počkanie – kadiaľ chodil, tak uzdravoval a oslobodzoval – hoci bol mnohými považovaný za Mesiáša a inými za proroka, nemal problém s porušovaním sabatu a iných náboženských pravidiel svojej doby. Prečo? Nebol to snáď najistejší spôsob, ako vyvolávať pochybnosti o tom, že je Mesiášom?

 

Zaujímavé na ňom taktiež je, že nemal tendencie sa dostať medzi náboženskú elitu svojej doby. Ježiš nemal ašpirácie stať sa profesionálnym duchovným – farizejom či zákonníkom, ba ani šéfom synagógy. A od tohto „kléru“ ho jasne oddeľovali aj jeho vlastné postoje („Kto je bez hriechu, nech prvý hodí kameňom.“).

 

Naopak, Ježišove postoje sa takmer vždy zdajú v jasnom kontraste voči postojom farizejov. Čítame o ňom, že plakal nad Jeruzalemom (Lk 19,42; Jn 11,33), bolo mu ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (Mt 9,36). Nevyhýbal sa „spodine“ svojej doby – prostitútkam, zlodejom, či colníkom (Mt 11,19), ba nemal ani problém uzdraviť sluhu stotníka okupačnej rímskej armády (Lk 7,9). V pohode „pokecal“ so Samaritánkou pri studni (Jn 4) a v jednom z najznámejších podobenstiev si za hlavnú postavu a vzor milosrdenstva taktiež zvolil Samaritána (Lk 10) – a to napriek tomu, že Židia a Samaritáni boli dve hlboko znepriatelené skupiny. Neodsúdil ani ženu prichytenú pri cudzoložstve (Jn 8). Kadiaľ chodil, narúšal zaužívanú prax. Prečo to všetko robil? Nebol to najistejší spôsob, ako všetkých presvedčiť o tom, že Mesiášom nie je?

 

Som presvedčený, že tým sledoval iný cieľ a ten stručne zhrnul v tomto verši: „Kto vidí mňa, vidí Otca.“ (Jn 14,9). Všetky tieto veci robil preto, aby ľuďom ukázal charakter Otca v nebi. Nie však Otca, ktorý odsudzuje, a ktorý nedáva novú šancu. Nie Otca, ktorý trestá, vyžíva sa v tom, ako na ľudí zosiela choroby a utrpenie. Nie Otca, ktorý povýšil sabat (zákon) nad človeka. Nie Otca, ktorý je ako bachar s obuškom pripravený zmlátiť vinníka. Ale Otca, ktorý miluje. Dobrého Otca.

 

Prišiel zjaviť Otca ako starostlivého pastiera, ktorý zanechá 99 oviec a vydá sa hľadať práve tu jednu stratenú. Prišiel zjaviť Otca, ktorý čaká svojho strateného syna a prijíma ho a objíma práve takého špinavého, aký prichádza. Prišiel zjaviť Otca, ktorý vyslobodzuje človeka z jeho chorôb, utrpenia, pút hriechu a démonických poviazaní. Prišiel zjaviť Otca, ktorý ponúka nový začiatok – život Božieho syna či dcéry, ktorý ponúka odpustenie, spásu, večný život, uzdravenie a oslobodenie. Prišiel zjaviť Otca, ktorý slabých, krehkých, nešťastných a hriešnych ľudí prijíma za svojich. A napokon zjavil Otca, ktorý kvôli nám posiela vlastného Syna na kríž, aby zaplatil náš dlh.

 

Pre mnohých ľudí (a kedysi aj mňa) je ťažké pochopiť bližšie myšlienku o tom, že Boh je Otec. Mnoho otcov zlyhalo vo svojej misii otca – buď neboli pri svojich rodinách prítomní, odišli, nemali čas, boli závislí alebo násilníci. Ako teda možno veriť v milujúceho Otca v nebi, keď ten ľudský je jeho presný opak?

 

Medzi nami a Otcom však stojí jedna veľká prekážka, a tou je hriech. Hriech je to, čo nám bráni prísť k Bohu, bráni nám prijať plnosť jeho požehnania, komunikovať s ním, byť mu blízko. Je to niečo, čo nám bráni byť šťastnými. Prečo? Lebo Boh je dokonalý, je svätý a v ňom nie je nijaké zlo, nijaký hriech. Prijať hriech by znamenalo pre Boha akceptovať zlo, ktoré on nestvoril a nikdy pre človeka nezamýšľal. Medzi Otcom a hriechom nebude nikdy uzatvorené prímerie.

 

Človek nikdy nebol schopný odčiniť svoje hriechy. A nie je ani dnes a to aj napriek tomu, že sa o to mnohí snažia. A tak Otec poslal svojho Syna, aby zaplatil náš dlh namiesto nás – aby na kríži svojou smrťou zaplatil každý jeden hriech, ktorého sa človek môže len dopustiť. Písmo vraví, že odplatou hriechu je smrť (Rim 6,23), a tú Ježiš prijal namiesto nás. Môžem parafrázovať známy výrok z Písma (Jn 3,16): „Veď Otec miloval Teba a mňa natoľko, že poslal svojho milovaného Syna, aby sme nemuseli zomrieť, ale mohli mať večný život.“ Ježiš je ten, kto svojím krížom a preliatou krvou otvoril cestu k Otcovi. Doslova a do písmena sa stal cestou k Otcovi (Jn 14,6).

 

Máme priamy prístup k Otcovi skrze Ježiša. Môžeme mu otvoriť svoje srdce, vyznať hriech, odovzdať mu svoj život, urobiť pokánie, prijať spasenie a odpustenie. Môžeme sa stať Božími deťmi, novým človekom, začať znovu a inak. Náš Otec v nebi o nás rozhodne stojí a nezavrhne nás. Rozhodnutie, či chceme ísť touto cestou, je však na nás.

 

O tomto rozhodnutí bližšie v budúcom článku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Koho odfotili s Kollárom či Lipšicom? Politici a mafiáni na fotkách

Súd na kauciu prepustil z väzby Ľubomíra Kudličku, považovaného za šéfa gangu takáčovcov. Bol na prvej fotke spájajúcej mafiu a politika.

KOMENTÁRE

Vyzerá to, akoby u Plavčana zaviedli výpalné

Minister by mal skončiť. Nielen za spackané výzvy na výskum a inovácie.

KOMENTÁRE

Dalík pootvoril pohľad do biznisu. Čo prezradia ostatní, napríklad Fico?

Topolánek nakoniec Dalíka na svoj pád nepotreboval.


Už ste čítali?