V prvom rade by som asi rád napísal, že v ekumenizmus typu teologického dialógu, ktorý povedie k jednotnému učeniu, asi neverím. Neverím v to, že raz, jedného krásneho slnečného dňa, si sadnú zástupcovia cirkví ( uhm, moment, a ktorých vlastne? Len tých veľkých - nejaký pápež, patriarcha a prezident svetového luteránskeho zväzu, alebo aj tých x tisícov menších a samostatných zborov? ) za jeden stôl, vydajú spoločný dokument a podpíšu, že chcú tvoriť opäť jednu veľkú cirkev. Myslím si, že toto nikdy fungovať nebude a možno to ani nikdy reálne nefungovalo. Ten nechce tamtoho a tamten zasa toho... Extrémny príklad: podľa jedných je pápež jediný pravý a skutočný vodca cirkvi, podľa iných je to Antikrist priamo z pekla ( trochu úsmevná rozdielnosť názorov v kresťanskom spektre, nie? Veď to hoďte na youtube a máte o zábavu postarané ).
Verím však v „praktický" ekumenizmus. V to, že i napriek odlišnosti doktrín, praxe a zvykov, môžeme spoločne uctievať Otca, môžeme sa spolu učiť a podopierať sa na ceste k nemu a čo je veľmi dôležité, môžeme navzájom slúžiť ľuďom, ktorí to potrebujú (nie je snáď aj celosvetová kríza pre nás, kresťanov, výzvou?). A tak „zelený" kresťan zistí, že aj ten „červený" prežíva to isté s Bohom ako on sám, a ten „červený" objaví, že i ten „zelený" to myslí s Bohom vážne. Či ste katolík a či protestant, ak idete skutočne za Ježišom, čelíte tomu istému a zažívate to isté... Na toto denominačná príslušnosť vplyv nemá.
Áno, vždy sa nájdu extrémy, ktoré nikdy nenájdu spoločnú reč (skúste si predstaviť, ako takí lefébvristi organizujú spoločné stretnutia s fundamentálnymi protestantmi typu Davea Hunta). Preto je totálna jednota utópiou, ktorá na zemi nikdy nenastane a bude až v nebi (takže ani tam nebudú špeciál bytovky pre katolíkov, aby „náhodou" nestretli luteránov a opačne).
Priznám sa, že píšem tento článoček s určitou mierou irónie. Prečo? Ježiš sa krátko pred svojím umučením modlil za jednotu svojich učeníkov (asi vedel prečo). My ako kresťania sme si veľmi dobre vedomí toho, že v tejto oblasti zlyhávame a hrešíme. Z jednej strany na nás dolieha islam, ktorý má tendenciu kolonizovať celý svet (len si zoberme západ, ktorý nemá temer žiadnu duchovnú orientáciu, je rozbitý nábožensky i politicky a tak veľmi jednotné moslimské komunity na strane druhej - to nie je iba problém stretu kultúr) a z druhej strany tvrdý materializmus, hodnotový relativizmus a neviem ešte, aké možné „izmy" by sme mohli pomenovať. Kresťanstvo je pod ostrou paľbou z každej strany, no i napriek tomuto všetkému sa každý hrá na svojom piesočku. Je to slepé, neuveriteľne hlúpe a nezodpovedné. Pomaly ako príbeh o Svätoplukových synoch.
Potom mi často prídu všetky ekumenické bohoslužby na začiatku roku ako riadna fraška (česť tým, ktorí naozaj usilovne pracujú na tom, aby stáli kresťania v jednote). Urobíme pokánie z nejednoty, stretneme sa, trošku sa zorientujeme, kto za koho kope a ideme ďalej. „Korintský syndróm" Pavla, Kefása či Apolla tak prežíva stáročia a teší sa veľkej obľube.
Nuž, milí kresťania, za to, v akom je kresťanstvo stave, si tak „trochu" môžeme aj sami.
Ak aj nie sme schopní vytvoriť inštitucionálnu jednotu, nič nám nebráni sa zomknúť, realizovať spoločne užitočné aktivity, podporovať sa navzájom, ba aj sa tešiť, keď sa tomu druhému darí viac ako nám. Nič nám nebráni budovať vedomie toho, že sme na jednej lodi a že tí druhí nie sú nepriateľmi, ale bratmi - hoci niektoré veci vidia inak ako my.
Raz totiž možno príde čas, kedy inak nebudeme môcť prežiť. A obávam sa, že tieto katastrofické scenáre nie sú sci-fi. „Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkvám..." Len aby sme neboli hluchí.
