Minarety

Autor: Michal Sedláček | 3.12.2009 o 21:13 | (upravené 19.8.2014 o 14:48) Karma článku: 4,68 | Prečítané:  633x

V posledných dňoch sa strhlo veľa kriku kvôli švajčiarskemu referendu, v ktorom sa občania vyslovili proti stavaniu minaretov na území svojej krajiny. Tento problém má mnoho rôznych aspektov a väčšinou je vnímaný veľmi emocionálne.

Priznám sa, že som rád, že žijem v demokracii (nie žeby demokracia bola dokonalá, ale zatiaľ asi naozaj to najlepšie, čo sme vymysleli - W. Churchill). Som rád, že ako kresťan môžem slobodne prejavovať svoju vieru. Nikto ma nezavrie za to, že verím v Krista, nikto mi to nezakáže, nikto ma kvôli tomu nezavraždí, ani nevyhodí zo zamestnania. Skúsenosť našich rodičov počas totality je mi na míle vzdialená. Áno, občas si vypočujem nejaké nelichotivé poznámky o svojom pokrytectve, staromódnosti, túžbe ovládnuť celý svet, korupcii cirkvi a pod. Ale všetky tieto poznámky možno len ťažko vnímať ako nejaké prenasledovanie či útok.

Oceňujem fakt, že žijem v spoločnosti, kde môžu rôzne vierovyznania a hnutia o človeka „súperiť". Som presvedčený, že nikoho nemožno donútiť, aby veril v to alebo ono. Veľmi si vážim veriacich z vlastných radov, ktorí sú kresťanmi zo svojho presvedčenia, pretože chcú, pretože ich to napĺňa, pretože ich táto cesta oslovila a taktiež ich to niečo stojí - a nie preto, lebo sa to „patrí". Viera, ktorá nie je zosobnená, ktorá nie je prijatá za vlastnú, nemá zmysel. (Čo z toho, že Európa stojí na kresťanských hodnotách a koreňoch, ak je dnes kresťanstvo v nej na vymretie?)

Keď si uvedomím a dám dokopy tieto svoje hodnoty, mám chuť povedať: áno, prečo nevpustiť islam do našej spoločnosti a nesúťažiť s ním o ľudí? Prečo sa ho báť a robiť z neho strašiaka, ktorý pre nás predstavuje konkurenciu? Napokon, nie je i v islame mnoho dobrého? A naopak - nedopúšťali sa i kresťania zločinov (terorizmu?) v mene svojho Boha? Ba nie je nám islam i v niektorých otázkach pomerne blízky? Nemožno stavať mosty a spolupracovať?

To, čo ma však silno odrádza od tejto myšlienky, je svet, v ktorom islam existuje, či presnejšie svet, ktorý islam vytvára. Nie je to svet, kde panuje „slobodná súťaž" vyznaní o človeka. Nie je to svet, kde sa môžete beztrestne rozhodnúť stať sa niečím iným ako moslimom. Nie je to svet, kde si kresťania (a nielen oni) môžu slobodne stavať svoje veže (nehovoriac o skutočnosti, že ani kostoly, či modlitebne). Nie je to svet, kde sú kresťania plnohodnotnými členmi spoločnosti. Nie je to svet, ktorý by mal ochotu nám porozumieť. Je to svet, kde sa poskytnutie peňazí na stavbu kresťanského kostola rovná financovaniu stavby bordelu.

Môj známy pracuje ako misionár v moslimskej krajine. Každý človek má vo svojej občianke zapísané aj vierovyznanie. Ak tam máte raz napísané, že ste moslim, nemôžete to zmeniť (samozrejme, kresťania a iní veriaci konvertovať môžu). Farnosti a zbory sú sledované, v kostoloch sú nasadení policajti v civile, ktorí kontrolujú, či sa tam nenachádza žiaden moslim. Oficiálne nie je konvertovanie trestané smrťou, ale de facto je nemožné a sprevádzané vyobcovaním zo života rodiny a spoločnosti, hanbou, prepadom na dno, životom na okraji spoločnosti, bitkou, ba niekedy i zavraždením. Cirkev tak môže rásť jedine prirodzeným prírastkom, čo je pri počte kresťanov skutočne beh na dlhé trate.

Netvrdím, že každý moslim je terorista, je neschopný citu, je plný nenávisti voči Západu (či špeciálne voči USA). Nie. Buďme však otvorení: sú to často masy, ovládané bláznami, ktorí majú moc, vplyv, zbrane a ktorí klamú. Šíria nenávisť, démonizujú nemoslimov a vyhrážajú sa nám peklom. Počujem námietku: čo európski moslimovia? Nemám pocit, že by i táto otázka bola bezproblémová. Mnoho mladých ľudí z druhej či tretej generácie moslimských migrantov dnes sympatizuje s fundamentalistickými organizáciami a je prívržencami radikálnych klerikov, prípadne sa priamo regrutuje do teroristických buniek, aby ničili krajiny, ktoré ich prijali.

Svojím spôsobom rozumiem tomu, prečo nás (Európu a Západ celkovo) islam vidí ako pohanov a bezbožníkov. Je to Západ plný násilia, vrážd, špinavej politiky, sexbiznisu, niekedy zvrátenosti a bezbožnosti. Je to Západ plný sociálnej nespravodlivosti. Ale náš Západ - to sú aj hospice, charita, sloboda, demokracia, umelecké diela, kultúra, právo na svoj pohľad na svet. Súd nad nami však radšej prenechám Bohu, než islamistom.

Problém nie je v minaretoch. Problém je v tom, či chceme, aby sa naša spoločnosť nechala kolonizovať silou, ktorá narastá do ohromných rozmerov a na ktorú začíname byť krátki. Je naivné si myslieť, že moslimovia budú menšinou (či väčšinou - časom), ktorá si osvojí naše hodnoty, naše poňatie slobody, rovnoprávnosti a súťaže. Nie, oni chcú diktovať a udávať tempo. Je mi to strašne ľúto, ale utópie multikulturalistov sú len snom. Západ boriaci sa s moslimskou menšinou (Británia, Francúzsko), ale i postoje „miernych" a „moderných" islamských štátov (Turecko) vysielajú jasný signál. Islam neprerobíte bez ohľadu na to, ako priateľsky otvárate náruč a hovoríte o porozumení a spolužití. Paradoxné je, že je to práve slepé pretláčanie vlastných hodnôt (sloboda a iné práva), ktoré nám zlomí väz (ako povedal jeden imám - taký „sympoš": „Podľa vašich zákonov vás obsadíme a podľa našich vás zotročíme.") Áno, dovoľme moslimom, aby si uplatňovali šariu, dovoľme im, aby si vytvárali vlastné getá a ostrovy uprostred bezbožného Západu - veď je to demokratické. To asi je - a zároveň samovražedné.

Nemám recept na riešenie súčasnej situácie. Nemyslím si, že zákaz stavania minaretov niečo vyrieši. Nesmieme zabudnúť na skúsenosti z minulosti a pochopiť, že islam je taký, aký je. Musíme si strážiť vlastnú identitu, budovať správne hranice, tvrdo bojovať o svoje vlastné hodnoty a predovšetkým, vrátiť sa k Bohu. Mám pocit, že náboženstvo vždy víťazí nad ateizmom či materializmom - ak nebudeme pevne ukotvení v našom vlastnom kresťanstve a dovolíme, aby bolo povrchné, neosobné, formálne - potom nás živelný a životaschopný islam prevalcuje.

Upierať západným moslimom právo na ich vieru? Nie. Zakázať im stavať ich mešity? Asi nie. Prenasledovať ich a vytláčať na okraj? Nie. Dávať si pozor a byť obozretný a nastaviť hranice? Áno.

Ako kresťania môžeme tento spor vnímať inak. Nielen ako migračnú, kultúrnu, právnu či populačnú výzvu, ale ako súčasť plynutia dejín, ako niečo, čo predchádza Pánov príchod. Môžeme vnímať islam ako duchovnú moc v „nebeských oblastiach" (Ef 6:12). Nie je to boj voči ľuďom, je to boj proti duchovným silám, kniežatstvám a panstvám. Je to boj duchovný.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Fakturant Fico, vojna inštitúcií a klaun Danko (Schutzov týždeň)

Danko rečou v Štátnej dume upozornil na čoraz zrejmejší fakt, že je komplexne mimo reality.

KOMENTÁRE

Pán premiér, pozrite sa aj na východ

V oblasti zamestnanosti sú západné a východné Slovensko rozdielne svety.

SVET

Diktátora drží pri moci boj s teroristami. V Egypte s nimi prehráva

Džihádisti chcú rozvrátiť celý Egypt.


Už ste čítali?