reklama

Sociálny pracovník - idealista?

Nemôžeme hovoriť o sociálnej práci ako takej bez toho, aby sme hovorili aj o sociálnych pracovníkoch. Práve oni sú tými, ktorí sociálnu prácu prakticky realizujú a ktorí „stoja v prvej línii“. Kým pre mnohých bežných ľudí – laikov sociálna práca predstavuje niečo pomerne hmlisté a abstraktné, sociálni pracovníci ako ľudia z mäsa a kostí sú omnoho konkrétnejším stvárnením. A teda problémy sociálnych pracovníkov sú v určitom zmysle aj problémom sociálnej práce samotnej.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Finančné poddimenzovanie sociálnej sféry

Vo všeobecnosti môžeme skonštatovať, že sféra sociálnej práce, resp. sociálnych služieb patrí k tým oblastiam, ktoré sú v Slovenskej republike dlhodobo finančne poddimenzované. Táto skutočnosť sa premieta nielen do finančného ohodnotenia sociálnych pracovníkov, ale taktiež do kvality služieb, ktoré organizácie poskytujú svojim klientom. Mnohé sociálne služby sú financované samosprávou, teda obcami alebo samosprávnymi krajmi. Tie vo všeobecnosti zaznamenávajú pomerne vysoký výpad príjmov, najmä z podielových daní, čo, samozrejme, ovplyvňuje ich hospodárenie a rozpočty. Nezdá sa, že v súčasnej dobe, kedy Európa – a teda aj Slovensko – stoja pred problémom dlhovej krízy a viacerým štátom reálne hrozí bankrot, by boli vyhliadky na zmenu tejto situácie dobré.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dochádza tak k situácii, kedy sa mnohé sociálne služby, a tým pádom aj sociálni pracovníci, ocitajú v akomsi „núdzovom režime“. Sú donútení sa uspokojiť s balíkom peňazí, ktorý neumožňuje pokryť potrebné výdavky, pričom o rozvoji kvality služieb sa už vôbec nedá hovoriť. Organizácie, prevádzkujúce sociálne služby, tak v podstate stoja pred realitou, že môžu byť rady, že ich služby môžu vôbec existovať. Áno, ľahko sa povie: „Zožeňte si financie z iných zdrojov.“ V tomto prípade sa ale zabúda na to, že úroveň filantropie v našom štáte sa nedá porovnávať so Západom, kde má filantropia skutočne rozvinutú a mnohoročnú tradíciu (ktorá bola u nás prerušená štyridsaťročným komunistickým režimom). Zároveň platí, že čím menšia organizácia, tým menší záujem u potenciálnych sponzorov vyvoláva. Veď aj každá sponzorujúca firma chce, aby jej logo bolo dobre vidno, aby mohla svoju značku „predať“ aj prostredníctvom takýchto aktivít čo najširšej verejnosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V posledných mesiacoch sme boli svedkami mobilizácie učiteľov, zdravotných sestier a taktiež lekárov. Všetky tieto profesie dosiahli určitým nátlakom zvýšenie miezd. Položme si ale otázku: nemal by byť lepšie finančne ohodnotený aj bežný sociálny pracovník, často pracujúci za plat, ktorý je menší než ten učiteľský?

Nízke finančné ohodnotenie sociálneho pracovníka nepredstavuje preňho len existenčný problém. Ak sociálna práca patrí medzi tie profesie, od ktorých sa očakáva permanentné celoživotné vzdelávanie, kde má sociálny pracovník získať financie, ktoré sú potrebné pre jeho vzdelávanie a odborný rast? Z akých prostriedkov si má zaplatiť výcvik, semináre alebo konferencie, keď ani on sám, ani jeho organizácia (veľa razy nezisková organizácia finančne prežívajúca z mesiaca na mesiac), nedisponujú potrebnými finančnými prostriedkami? Keď ten objem financií, s ktorými disponujú, musia využiť na nutné zabezpečenie chodu svojich sociálnych služieb? Preložené do reality bežného dňa: ak si zaplatíme odborné kurzy, za čo budeme kúriť?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S touto otázkou, samozrejme, súvisí aj odliv perspektívnych absolventov sociálnej práce do iných sfér života spoločnosti. Často ide o mladých ľudí, ktorí chcú pomáhať, ktorí neštudovali sociálnu prácu kvôli diplomu, ale z presvedčenia, no po ukončení školy si v profesii nemôžu nájsť zamestnanie a napokon sú odkázaní pracovať v iných oblastiach. Postupom času sa pre nich tiež stáva kľúčovou otázka, či má zmysel vrátiť sa k sociálnej práci, keď z platu sociálneho pracovníka by si nemohli udržať doterajší životný štandard, nemohli si dovoliť založiť rodinu, ba nemohli by ani samostatne fungovať. Som presvedčený, že podobnú dilemu riešia však viaceré profesie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príprava verzus realita

Ďalším problémom, s ktorým zápasia predovšetkým mladí absolventi vysokých škôl (avšak nielen oni), je rozpor medzi tým, čo študovali v škole, a realitou, ktorá ich čaká. Nejde tu len o určitú stratu ilúzií a ideálov, ktoré sú späté s mladým vekom (čoho humornou ilustráciou môže byť film Jak básníkům chutná život o mladom lekárovi Štěpánovi Šafránkovi).

Študent prirodzene očakáva, že ho škola pripraví do reálneho sveta. Študent sociálnej práce očakáva, že si bude môcť osvojiť potrebné poznatky k tomu, aby mohol na svojom budúcom mieste fungovať ako odborník. Bohužiaľ, realita je často iná (a to bez ohľadu na to, že ani vysoká škola nemôže poskytnúť absolútne všetky potrebné poznatky a mnohé veci sa študent neskôr naučí „za pochodu“ v praxi). Niekedy sa na vysokých školách môžeme stretnúť s predmetmi, ktoré sú možno i nepotrebné; s predmetmi, ktoré nie sú prednášané na potrebnej úrovni, príp. nepracujú s aktuálnymi poznatkami; s predmetmi, ktoré zbytočne opakujú niečo, čo bolo prednášané v iných predmetoch; s predmetmi, ktoré sa vracajú k základom, ktoré majú študenti naštudované už zo stredných škôl; s predmetmi, ktoré síce dajú študentovi potrebné informácie, ale nie sú vsadené do kontextu sociálnej práce a preto pôsobia izolovane; napokon s predmetmi, ktorých obsah akoby šiel úplne mimo realitu slovenských podmienok sociálnej práce.

Týmto, samozrejme, nechcem poprieť potrebu nutnej teoretickej vybavenosti študenta sociálnej práce, napríklad aj po stránke historickej. Problém nastáva vtedy, ak v rámci jednotlivých predmetov nezostáva priestor na získanie poznatkov bezprostredne vhodných pre prax alebo na ich aplikáciu (na cvičeniach). Príklad na ilustráciu: je vynikajúce, ak má študent prehľad o historickom vývoji metód sociálnej práce. Čo ale z toho, ak ich nevie dobre a úspešne aplikovať?

Druhým extrémom je situácia, kedy je študent nútený absolvovať predmety, ktoré nespadajú do sféry jeho záujmu ani do jeho špecializácie (napr. v rámci magisterského štúdia), a to z dôvodu získania potrebného počtu kreditov k tomu, aby bol pripustený k štátnej záverečnej skúške – kým na strane druhej predmety, o ktoré záujem má, sa neotvoria alebo je počet účastníkov limitovaný. Ak sa študent chce zamerať na sociálnu prácu s rodinou, sociálna práca v zdravotníctve preňho až taký význam nemá, a preto sa logicky pýta, či nebolo možné v rámci jeho špecializácie otvoriť všetky už existujúce predmety alebo naopak kreovať nové, ktoré mu umožnia ísť v danej oblasti ešte viac do hĺbky.

Sociálny pracovník si tak často krát v realite uvedomuje svoju nedostatočnú vybavenosť pre prácu s klientom, nutnosť nových a hlbších poznatkov, kúpu odbornej literatúry, resp. absolvovanie vhodného vzdelávacieho programu (tréningu). Znova sa však musíme vrátiť k prvotnej otázke: ako takéto niečo zaplatiť? Pracovník sa tak ocitá v začarovanom kruhu: „Viem, že nič neviem. Potrebujem rásť a učiť sa nové veci. Kde na to mám ale vziať?“

Atmosféra slovenskej spoločnosti

Napokon môžeme hovoriť aj o tom, ako je sociálny pracovník vnímaný v našej spoločnosti. Často krát len ako byrokrat, rozhodujúci od stola s pečiatkou v ruke; ako iracionálny hlupák, „ktorý sa chce babrať s asociálmi a Cigáňmi“ (nespočetne krát opakované tvrdenie), ako neschopný či lenivý študent, ktorý by nedokázal absolvovať iné štúdium, než je sociálna práca („Veď my vieme, že tá sociálna práca – že to ani nie je škola.“ Opäť tvrdenie zo života). A napokon sa nájdu aj ľudia, ktorí sociálneho pracovníka dokážu oceniť ako človeka, ktorý sa rozhodol pomáhať a „robiť prácu, ktorú iní robiť nechcú“.

Realita sociálnej práce kladie na pracovníka vysoké nároky. Pracujeme s klientmi, ktorí sa nachádzajú vo veľmi ťažkých životných situáciách; ktorí majú osvojené mnohé patologické vzorce myslenia a správania; a ktorí nás, bohužiaľ, niekedy neoprávnene vnímajú ako nepriateľov či „bacharov“. Musíme byť nielen odborníkmi, ktorí vedia a dokážu, ale najmä autentickými ľuďmi s obrovskou dávkou trpezlivosti a pokory. Skutočná práca s klientmi nie je prechádzka ružovou záhradou. Nepracujeme s anjelmi, svätcami ani kryštalicky čistými bytosťami. A ani my sami nie sme dokonalí a stojíme pred výzvou neustále pracovať na slabých stránkach našich pováh. Niekedy si musíme priznať, že nie sme spasiteľmi sveta, že čelíme situáciám, na ktoré nemáme recept, a že život pripraví udalosti, kde nám zostáva len vlastná pokora a vedomie nemohúcnosti.

Mnoho sociálnych pracovníkov je po niekoľkých rokov v praxi vyhoretých, unavených a sklamaných. Do svojej práce investujú svoju energiu, elán, čas, často krát aj vlastné finančné prostriedky. Napriek tomu vždy nevidia výsledky svojej práce, svojho snaženia, sú zbytočne zaťažení administratívou a byrokraciou, nemajú istotu toho, že ešte zajtra budú peniaze na sociálne služby, ktoré poskytujú. Aj napriek tomu, že sa často krát nachádzajú v pozícii „hašičov“, ktorí sa snažia riešiť tie najakútnejšie ľudské problémy, nemajú v spoločnosti ani elementárny rešpekt.

Záver

Som toho názoru, že je pre sociálnu prácu veľkým prínosom práve to, že mnoho sociálnych pracovníkov vníma svoje povolanie nielen ako zdroj obživy, ale ako poslanie. Poslanie, ktoré napĺňa ich život, dáva mu zmysel, vytvára hodnoty a predovšetkým je zamerané na človeka, prežívajúceho svoj problém, ktorý sa nemá kde inde obrátiť a je odkázaný sám na seba. Aj preto je sociálna práca a mnohí sociálni pracovníci tak úzko spätí s vierou v Boha ako milujúceho Otca; pretože stále platí: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili.“

Michal Sedláček

Michal Sedláček

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pele-mele zo života... Zoznam autorových rubrík:  Strasti sociálneho pracovníkaVieraPolemikaPolitika

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu